Posledné obdobie je zvláštne. Zvláštne je univerzálne slovo, ktoré znamená, že niečo nie je ako sme zvyknutí. To na čo ja nie som zvyknutá sú moje pocity. Stále mám pocit, že sa dokážem cítiť inak ako kedykoľvek predtým a že tomu sama nerozumiem. Vždy ma prekvapuje, čo udalosti dokážu vo mne vyvolať. A niekedy všetky tie pozitívne slová, ktoré rada rozdávam strácajú pre mňa význam a ľahko na ne zabúdam. Niekedy dokonca nepomôže ani ak mi ich niekto zopakuje.
Toto nebude motivačný článok s radami ako zvládnuť ťažobu sveta. Toto bude denníkový záznam osoby, ktorá sa cíti byť stratená. Niekedy. A uvedomuje si, že je to normálne.
Niekedy v polovici minulého mesiaca som prestala byť šťastná. Odvtedy sa mi nedarí robiť nič preto, aby som znova šťastná bola. Viem prečo to je. Prestalo sa mi dariť vo viacerých oblastiach života naraz. To človeka mierne znechutí a na chvíľu odradí. Dlho som mala problém s nedostatkom motivácie k svojmu životu a to sa prejaví hlavne vtedy, ak sa po dlhodobom snaťení všetko vyvinie inak a snaha sa ukáže ako nedostatočná. Alebo som jednoducho ten výsledok nechcela dosť.
Keď stojíte pred rozhodnutím a viete, že obe možnosti vám spôsobia bolesť, ako sa rozhodnete? Pôjdete cestou menšej bolesti alebo si vyberiete čo chcete naozaj? A keď viem, čo chcem, prečo potom uvažujem nad inou možnosťou?
Možno nad tým priveľa uvažujem. Priveľa sa ľutujem. Nakoniec, ak nejde o život, nejde o nič.
Sú chvíle, keď sa mi svet zdá byť príliš ťažký. Keď sa necítim lepšie ani po obľúbenom vanilkovom kapučíne. Odkiaľ brať motiváciu, keď si ju sama nedokážem dať? Ako nájsť správnu cestu medzi tisíckami možností?
Myslím si, že jeden z mojich najväčších problémov je to, že chcem robiť priveľa vecí naraz. Nedokážem sa vzdať ani jednej a tak jediné, čo môžem je lepšie si organizovať čas. Nie je to nemožné, venovať sa toľkým veciam. Nie je to nemožné lebo ja to považujem za možné. A to ma privádza k tomu, že ani najdrahší diár na svete ma neprinúti splniť za deň všetko, čo si vymyslím. Okrem toho, neviem sa nudiť. Nemám na to čas :D ale ani to nechcem. Každú minútu, čo by som nič nerobila považujem za premárnenú a navždy stratenú. A tak sa celý život ponáhlam za snami, ktoré sa mi miestami zdajú byť tým vzdialenejšie, čím viac sa o ne snažím.
Aby som ale neskončila tak pesimisticky - mať skutočné sny v tejto dobe je vzácne. Sny, pre ktoré sme schopní naozaj niečo obetovať a pretrvajú roky, kým ich neuskutočníme, by sme si mali strážiť. Každá vec,ktorá stála za to bola predsa raz niekoho snom.
Enjoy xxx,
Bloom ♥︎
Zverejnenie komentára