Vždy som chcela písať o živote a skúsenostiach, ktoré prináša, so všetkou surovosťou a úprimnosťou. Nie každá kapitola končí šťastne. Dnes sa chcem podeliť o najnovšie uvedomenie súvisiace so stratou. Takže, tento článok bude smutný. Pre niekoho. Pre mňa je reálny a úprimný.
Kedysi som si myslela, že najhorší pocit je vidieť odchádzať človeka, ktorého milujem. Teraz sa však ukázalo, že existuje ešte horší a beznádejnejší pocit. Keď nám zo života odchádza človek, ktorého milujeme, kúzlo je v tom, že málokedy vieme, že nám bez neho bude lepšie. To sa zvyčajne ukáže až neskôr. Preto si myslím, že existuje niečo horšie ako stratiť lásku.
Cítiť k niekomu lásku a zároveň si uvedomovať, že nám bez neho bude lepšie.
Keď od nás niekto odchádza vplyvom vlastného rozhodnutia alebo okolností, je to hrozné. Ale po období zmierenia sa s tým prichádza pocit novej životnej etapy. Pretože je to šanca pre nás aj pre druhého človeka, aby sme mohli žiť iný život a začať znova. Lenže byť s niekým o kom vieme, že nám jeho prítomnosť ubližuje a nedokázať odísť je ako ostávať na mieste kam nepatríme. Ako čakať, že sa peklo zmení na nebo. Vnútorný hlas nám našepkáva, aby sme odišli, že to skončí ďaleko horšie, než je to teraz.
Predtým som si naivne myslela, že láska stačí. Že keď sa dvaja ľúbia, tak dokážu nájsť riešenie na každý problém. Lenže ani to nie je pravda. Ak chce každý od života niečo iné, tak čo zmôže láska? Je správne žiadať, aby druhá osoba ustúpila zo svojich nárokov a zabudla na svoje ciele len preto, že sa nezhodujú s našimi? Nebude potom naozaj šťastný iba jeden ? Predsa, aby vzťah fungoval mali by sa dvaja pozerať rovnakým smerom, nie? Teraz nemyslím každodenné kompromisy v tom, kto navarí a kto pôjde do obchodu, ale dôležité rozhodnutia týkajúce sa budúcnosti.
Predchádzajúce vzťahy ma naučili veriť svojím pocitom. Preto už neignorujem intuíciu, ktorá na mňa kričí, aby som zo vzťahu odišla, lebo to skončí oveľa väčšou bolesťou. Už nečakám roky na to, že sa niečo zmení. A toto neplatí len pre lásku, ale aj pre priateľstvo. Vo chvíli, keď si položím otázku, či mi bez konkrétnej osoby nebude lepšie a úprimná odpoveď je áno, už nečakám. Našťastie, ak sme rozumní ľudia, ktorí dokážu spolu komunikovať, tak sa veľa problémov dá vyriešiť. Preto tiež netvrdím, že treba zahodiť celý vzťah kvôli prvému malému problému. Ale keď ani komunikácia nevedie k náprave a problém je dlhodobý, ďalšie fungovanie je otázne.
Beriem aj to, že v každom vzťahu môžu prísť horšie a lepšie obdobia. Je to, samozrejme, v poriadku. Ale nie ak sa striedajú dvakrát za týždeň. Nie ak sa ráno ľúbite a večer neznášate. (v tomto som vydržala žiť takmer dva roky).
Nakoniec som sa poučila z minulých sklamaní. Keď sa zase objavil človek, na ktorom mi záležalo, pozorovala som svoje pocity. Tým, že máme niekoho radi, dávame mu nad sebou istú moc. A či chceme alebo nie, jeho správanie voči nám nás ovplyvní. Nemôžem povedať, že by sa nesnažil, že by ma nerešpektoval alebo nebral vážne. Rozdeľovala nás iba jedna dôležitá vec a dôsledky tohto rozdielu sa časom prejavili. V tom sa začal ozývať môj vnútorný hlas, ktorý mi našepkával, že ak niekto z nás neodíde, stane sa niečo horšie a nie len, že aj tak stratíme jeden druhého, ale ešte aj hádky a konflikty zničia aj to pekné, čo sme mali. Nebolo to niečo, čo by dokázala vyriešiť komunikácia alebo čas. A keď som videla, že som stále častejšie smutná, keď sa bavíme, povedala som, že by bolo lepšie, keby z môjho života odišiel. Nechcel.
A tak som odišla ja.
Nikto nepovedal, že to bude ľahké počúvať svoju intuíciu. Lenže udržiavať kontakt by bolo pre mňa stále väčšie trápenie a pre druhého človeka časom tiež. V minulosti som svoj pocit ignorovala a dopadlo to katastrofou, z ktorej som sa spamätávala dobré tri roky. Odísť bolo najlepšie, čo som mohla pre nás urobiť. Hoci mi to lámalo srdce, nikam to neviedlo. Iba k ďalšej bolesti.
Občas je riešením ostať a snažiť sa.
Občas je jediným riešením odísť.
Medzi tým je veľmi tenká hranica, ktorú pochopíme, ak budeme pozorne počúvať seba.
Enjoy xxx,
Bloom ♥︎
Zverejnenie komentára