Po ukončení štúdia psychológie musím povedať, že ma ovplyvnilo viac ako som očakávala. Samozrejme, k tomu treba pripočítať životné udalosti, ale mám pocit, že som sa počas štúdia veľmi zmenila. Čo okrem vedomostí mi psychológia dala?
1. Sebapoznanie. Začala som viac vnímať, ako na udalosti reagujem, čo ma naozaj dokáže nahnevať alebo rozplakať a ktoré emócie sú skutočne moje, a naopak, ktoré si myslím, že cítim, pretože by som ,,mala”. Pozorovaním svojho prežívania som sa naučila, ako na seba, aby som sa prinútila niečo robiť, ako zvládam náročné situácie a ako sa najlepšie zbavím negatívnych emócií. Myslím, že pozorovaním seba samého sa človek dozvie o sebe najviac a hlavne sa dostane k tomu, kým naozaj je a aký je, bez masky, ktorú nosí na verejnosti.
2. Je v poriadku prejavovať emócie. V ktoromkoľvek veku. Vyrastala som v prostredí, kde sa najčastejšie prejavovali negatívne emócie a tie pozitívne ostávali skryté. Nemôžem povedať, že by mi rodičia neprejavovali lásku, ale okrem tých pekných chvíľ si spomínam najmä na tie, keď sa na mňa moja mama hnevala. Naopak, pochvala od nej znamenala jednu vetu, zatiaľ čo veci, ktoré som urobila ,,zle” mi opakovala veľmi často. Neskôr, keď som už bola dospelá, vysvetlila som jej, ako to na mňa pôsobilo a že som ju rešpektovala preto, že som sa jej bála. Videla som, že jej to bolo ľúto, pretože aj ona prešla zmenou a dnes sa už toľko nenecháva unášať negatívnymi emóciami. Napriek tomu, keďže som nemala pri nej pocit bezpečia, náš vzťah nikdy nebol taký, ako opisovali moje kamarátky. Povedala by som, že mama kládla dôraz na materiálne zabezpečenie a používala ho ako prejav lásky. No veľmi nerada videla môj plač a zvyčajne ju nahneval ešte viac. Dieťa sa učí odpozeraním správania dospelých a keďže ona neprejavovala radosť, (vlastne málokedy niečo iné ako hnev a nervozitu), nerobila som to ani ja. Neskôr som prišla na to, že takto to nemusí byť a vyriešila som si to už sama so sebou. Počas štúdia som sa dozvedela o negatívnych účinkoch potláčaných emócií a naučila som sa, že mám na výber.
3. Poznať svoje limity. Koľko strán som schopná sa za deň naučiť? Kedy sa potrebujem začať učiť na skúšku? V ktorej časti dňa sa mi najlepšie učí? Vysoká škola bola náročná. Myslím si, že všetky sú. A môže vás vybraný odbor baviť nadovšetko, nároky vysokej školy sú veľké. Nehovoriac o časovej náročnosti (písali sme neuveriteľné množstvo seminárnych prác, projektov, pripravovali prezentácie a aktivity na rôzne témy), aj množstvo učiva potrebného ku skúške nie je zanedbateľné. Našťastie sa nároky predmetov menia spolu s vyučujúcimi. Na druhej strane, mnohí z nich počas môjho štúdia trpeli predstavou, že ich predmet je jediný, ktorí sa učíme a okrem toho vlastne nemáme čo iné robiť, preto svoje podmienky pre získanie kreditov za predmet stanovili takmer nesplniteľné.
4. Nevzdávať sa. Aj keď to vyzerá beznádejne. Hneď v prvom semestri som neurobila predmet. Z písomnej skúšky mi chýbal jediný bod. Problém bol, že predmety na seba nadväzovali a bez jedného som nemohla ísť na ďalší. Chvíľu to vyzeralo, že nebudem môcť pokračovať v štúdiu (nebola som jediná, okrem mňa neprešlo ďalších sedem spolužiakov), potom nám dotyčný vyučujúci milostivo dovolil chodiť na prednášky a semináre k druhej časti predmetu v nasledujúcom semestri. Potom nastal ďalší problém, pretože z opakovaného predmetu sme museli urobiť skúšku na prvý raz, viac sa už predmet prenášať nedal. Myslím, že vtedy som sa bála viac ako na štátniciach. Skúšku som urobila na plný počet bodov a už som si myslela, že je dobre. Nebolo. Pretože, predmety na seba nadväzujú aj medzi ročníkmi. V druhom ročníku som teda nemohla chodiť na ďalší predmet, kým som nedokončila prenášaný. Čo dodnes považujem za absolútne nespravodlivé, vďaka tomu, že som v prvom ročníku prenášala predmet, musela som prenášať aj ten druhácky a to až do tretieho ročníka. Opäť som mala na skúšku jediný pokus avšak nie preto, že by som bola hlúpa a nevedela sa naučiť, ale len preto, že mi v prvom ročníku nevyšiel zápočet (ukončenie priebežným hodnotením na jeden pokus). Pamätám si ako veľmi som plakala mame do telefónu, že asi nebudem môcť pokračovať v štúdiu. Celkom ma prekvapila, lebo namiesto výčitiek ma povzbudila. Keď sa to trochu utriaslo a ukázalo sa, že budem môcť prenášať iba predmet a ďalej študovať (menil sa vtedy akýsi systém, ktorý toto riešil), tušila som, že jej povzbudenie nebude len tak. A naozaj, celý rok som pri každej príležitosti počúvala, že by som sa mala začať učiť lebo som neurobila skúšku. Nie, prečo by som sa zdržovala vonku, keď by som sa mala učiť. Áno, najlepšie bude, ak sa to naučím už tieto prázdniny (aj keď to dovtedy zabudnem). Verte mi, nezabudla by som, že budem mať skúšku navyše ani keby mi to mama nebola pripomínala v jednom kuse. Poučená týmito udalosťami som jej o ďalšom prenášanom predmete ani nehovorila, kým som z neho neurobila skúšku.
5. Stáť za svojím názorom. Počas niektorých predmetov sme sa venovali diskusií na rôzne témy. Niekedy sa od nás vyžadovalo, aby sme sa zapojili a niekedy sme mohli iba počúvať a prispieť ak sme mali čím. Rada som počúvala a som skôr ten tip, ktorý si pomyslí svoje, ale nemá potrebu to verejne vyhlasovať, aby sa nemusel obhajovať pred argumentami iných. Nehovorím, že moje názory sú tie jediné správne. Len o nich nepotrebujem diskutovať s celou triedou. Ibaže prezentácie, diskusie a skúšky predstavovali príležitosti pre moje sebavedomie. A tak som sa naučila nebáť sa povedať svoj názor. Aj keď s ním niekto nesúhlasil. Vysoká škola napriek všetkému bola miestom, kde nás za názor nikto neodsúdil. Boli sme rozumní ľudia, ktorí vedia vyjadriť nesúhlas slušne. Naučila som sa, že môj názor je môj a názor rodičov zase ten ich. Fungovala som tak už dlho, ale až na vysokej som si to na sebe viac všímala. Vypočuť a sama uznať, či súhlasím a či si niečo z názoru vezmem. Nepreberať názor ostatných, skloniť hlavu a ísť s davom. Všetko je to súčasťou mojej osobnosti a sebavedomia, na ktorom som dlho pracovala. Je pravda, že niektoré moje názory sú pomerne radikálne (Veľká noc…) a občas ma privádzajú do nepríjemných konfliktov. Názor je však niečo, na čo máme všetci právo, hoci ho naďalej nerada prejavujem, ak sa nikto nepýtal :D
Enjoy xxx,
Bloom ♥︎
Bloom ♥︎