Je mi celkom smutno, keď si predstavím, že k tomuto uvedomeniu som prišla až teraz. Konkrétne ma to napadlo pri pohľade na nádherné Monaco z vyhliadky pri kniežacom paláci. Áno, tento rok som znova cestovala, našťastie to nie je jediné, čo som pre seba urobila. Až tam, v posledný deň dovolenky som pochopila, čo vo svojom živote robím zle. Tak zle, že už vidím následky.
Posledné mesiace sa u mňa točia okolo otázky: ,,Prečo nie som tam, kde som chcela byť?" Odpoveď je jednoduchá - pretože pre to nič nerobím. A prečo preto nič nerobím? Pretože stále ČAKÁM.
Na správny čas.
Na to, keď sa budem cítiť lepšie.
Keď nebudem unavená.
Keď sa stane neviem aký zázrak, ktorý zmení môj život a prinesie mi presne to, po čom túžim.
Neviem, ako sa to mohlo stať. Asi som sa príliš dlho nechala unášať životom. Nechala som ostatných rozhodovať a dala som im väščiu dôležitosť, než naozaj majú.
Čakala som, kým si niekto uvedomí moju hodnotu. Skôr, než odídem.
Na to, že príde niekto, kto pre mňa kedysi toľko znamenal a povie ,,Prepáč. Malo to byť inak."
Že sa prepíšu hviezdy a láska sa vráti...
Ani neviem, či tu niekedy bola. Alebo či niekedy naozaj odišla.
Skutočne som potrebovala navštíviť Monaco, aby mi to došlo? Nie, stačilo samú seba počúvať. Ale na to som nejako prestala mať odvahu. Zabudla som na to, aké dôležité je byť k sebe úprimná. Aj keď niekedy cítime niečo iné, než by sme chceli. A myslíme si niečo, čo sa stáva pravdou iba pre nás.
Prevziať zodpovednosť za svoj život a nečakať na zázrak je vlastne celkom ťažké. Na jednej strane bolo príjemné žiť v pokojnej bublinke istoty, ktorú ponúkalo odovzdanie sa prúdu života. Ale to nebolo pre mňa.
Niekoľko mesiacov som bojovala s tým, či nechať život len tak plynúť a nijako významne doň nezasahovať alebo sa snažiť dosiahnuť na čom mi predtým záležalo. Na tom nechať sa unášať nie je nič zlé. Nejaký čas je to dokonca príjemné. Bolo to pre mňa ako dovolenka na vzdialenom ostrove, Pevná pôda pod nohami, ktorá tam bude nech sa stane čokoľvek. Bol to spôsob, ako necítiť bolesť, pretože po posledných udalostiach som sa rozhodla, že tej už mám dosť. A tak som začala ignorovať hlas srdca. A postupne aj hlas duše.
Sústredila som sa na to, aby som bola podľa predstáv ostatných. Aby si ma vážili a venovali mi pozornosť. Aby som ich zaujala. A najviac zo všetkého som sa starala, aby neodišli.
Pretože som si myslela, že ďalšiu stratu by som už nezvládla.
Lenže ako ubiehali mesiace a ja som ich strávila v tomto stave, stále viac som cítila, že nie som takto šťastná. Pretože srdce chce cítiť lásku (nie len romantickú) a ja nie som človek, ktorý by mohol ignorovať vlastné pocity, myšlienky a kontrolu nad životom. Akoby mi stále niečo chýbalo.
Nedostatok pozornosti voči sebe samej sa prejavil neustálou únavou, nezmyselnými výdavkami alebo nezvyčajne veľkou chuťou do jedla. Asi si vieme predstaviť, kam by to viedlo.
Takže som časom musela priznať, čo som celý čas tušila. Že bolesť patrí k životu. Tak ako aj to, že ľudia odchádzajú. Lenže prichádzajú ďalší. Možno nie hneď. Ale raz určite. A že tým, že si nedovolím nič cítiť to nevyriešim.
Ale minimálne na jednu vec bolo to obdobie dobré. Prestala som sa báť budúcnosti. Získala som dostatok sebavedomia, aby som vedela, že budúcnosť bude taká, pre akú sa rozhodnem a čokoľvek sa stane, ja mám možnosť rozhodnúť ako sa k tomu postavím. Život v strachu predsa nemôžem považovať za naplnený.
Jedinou šancou, ako sa z tohto labyrintu dostať, bolo vybrať si seba. Počúvať seba. Žiť pre seba. Robiť to, čo je správne pre mňa. Nech už to znamená čo chce. Pustiť ľudí, ktorí si predtým nevybrali mňa. Šanca je preč, vyberám si seba.
Dosť možno sa znova stane niečo, čo ma bude mrzieť. Možno sa znova nachvíľu nechám unášať nalinkovaným životom. Ale bola by som to ja, keby som v takom stave ostala?
Už viac nečakám...
Teraz si vyberám seba, pretože na mne záleží.
Nechcem na konci života spomínať na to, ako som stále na niečo čakala.
Chcem vnímať všetky vône života. Všetky emócie. Chcem sa cítiť šťastne. Byť so sebou spokojná. Pokračovať v živote, na aký môžem byť hrdá. Tak nech to bolí! Nech ma to zrazí k zemi! No a čo...
Enjoy xxx,
Bloom ♥︎
Zverejnenie komentára