Život sa mení z minúty na minútu. Človek, o ktorom si myslíme, že je istota sa zmení na človeka, ktorého nehceme poznať. Sen, za ktorým sme šli prestáva existovať. Bezmocne sledujeme ako sa rozpadáva svet, ktorý sme vybudovali. Ostáva iba zdvihnúť pohár vína a povedať: ,,Zbohom!"
Zmeny sú súčasťou života. To je veľmi ťažké pre niekoho, kto nenávidí, keď sa niečo mení.
Znova som si odvykla písať. Našťastie ma moja chuť písať nikdy neopustila natoľko, aby som dostala strach pri pohľade na prázdnu stránku vo worde. Ostala som verná svojmu papierovému denníku a denne vylievala svoj žiaľ. A písala o pocitoch, ktoré som nevedela poriadne opísať.
Nevadí, dnes nepíšem ako perfekcionista. Už sa ani nesnažím tak žiť. Posledných pár mesiacov som sa snažila vlastne iba žiť. Je jedno ako. Iba som sa sústredila na to, aby som cítila, že žijem. Dopriala som si dosť času na odpočinok. Na všetko, čo som cítila, že chcem. Dopriala som si, čo potrebujem.
Lenže svet sa nezastavil. Vždy si to hovorím, ak sa stane niečo zlé. Nie že by mi to niekedy naozaj pomohlo, ale aspoň to predĺži chvíľu optimizmu. Vesmír, to zase bolo obdobie! Vlastne celý rok. Nechápem, prečo si vždy naivne myslím, že ten ďalší rok bude lepší. Vraj bude taký dobrý ako si ho urobíme. Ešte že nemôžeme ovplyvniť všetko. A naša vina nie je absolútna.
V najhoršom sa ozvala akási zvláštna nádej vo mne, ktorá ma presviedčala, že všetko bude v poriadku. Neviem odkiaľ sa vzala, ale bola neodbytná, tak som jej uverila. Mala pravdu, napokon...
Viem, že nikdy nie je tak zle, aby nemohlo byť ešte horšie, ale utešujem sa tým, že keď už je veľmi zle, môže byť iba lepšie. Nuž, človek si niekedy musí siahnúť na dno, aby vedel, aký dokáže byť silný.
Pár mesiacov som bola zaseknutá na mieste. Zmien bolo príliš veľa a prišli naraz. Vysnívaný život už som mala na dosah, na pár detailov. Bola som šťastná. Dosiahla som svoje ciele a všetky ostatné už sa mi zdali byť len milimetre vzdialené. Prečo by som písala šťastné články? Ani som si na to nespomenula. Napokon, ľudia sa vedia vždy lepšie stotožniť so smutnými témami /pocitmi.
Všetky zmeny prišli v priebehu dvoch mesiacov, ale na mňa to bolo akosi príliš rýchlo. Môj sen sa rozplynul, vyfučal ako balónik. Prečo nie...tu máš dievča, začni odznova! Svet, ktorý som si myslela, že mám bol zrazu preč. So všetkým čo ma robilo šťastnou. Na čele s nádejou.
Všetko zničila neúprimnosť, ktorej som sa vždy chcela vyhnúť, až som pred ňou neutiekla. Možno som nemala dosť síl udržať svoj sen sama. Alebo som len prišla na to, že je čas sa vzdať. Vždy som bola hrdá na to, že viem, kedy odísť. Ani som nepomyslela na to, že by to teraz bolo inak. Aj keby som chcela bojovať ďalej, nemala by som silu. Niečo vo mne kričalo: ,,Dosť!" A tak som vzala svoje spomienky, zavrela za sebou dvere a vrátila sa domov. Doslova. Pretože som už nemohla robiť nič iné. Keď sa sypal celý svet, ktorý som si myslela, že poznám a všetky istoty, musela som zachrániť aspoň seba...
Takže som znova vo svojej izbe, v dome svojich rodičov. Tam, kde som začínala. Tam, kde som našla liečivé bezpečie. Vďaka vesmíru za to, že som sa mala kam vrátiť.
Som bohatšia o kilometre spomienok, tri hrste sklamaní a milión malých poučení. A som ďaleko menej stratená ako v dobe, keď predo mnou vyrástol svet, ktorý som túžila mať. Také miesto vo svete nebolo pre mňa.
Nevadí, vytvorím si nové.
Raz už som to dokázala.
Enjoy xxx,
Bloom ♥︎
Zverejnenie komentára