Niekedy je ťažké rozprávať o bolesti. Niekdy ani nevieme nájsť správne slová, aby sme popísali svoje pocity. Niekedy sa nechceme s inými ľuďmi rozprávať len preto, že by nás nepochopili. Alebo ak pochopili, chceli by nám poradiť. Ale čo ak vieme, že nám nemôžu pomôcť?
O tom, že pero a papier sú najoddanejší spoločníci nemusím hovoriť. Ale musím povedať, že ak sú myšlienky rýchlejšie ako písmo, počítač je spoľahlivejší. Je jedno ako, rozhovor so sebou je vtedy nevyhnutný.
Niekedy v sebe nosíme viac pocitov a myšlienok, než dokážeme uniesť.
Preto je v poriadku sa utíšiť a venovať sa sebe. Vždy je dôležité nájsť si čas na seba a aspoň chvíľku robiť to, čo sami chceme. Pretože, keď sa necítime dobre sami so sebou, nič v našom živote nebude v poriadku.
Minimálne po nejakom čase sa začne rúcať každá oblasť života.
Možno hneď nevieme, čo sa s nami deje alebo čo nás trápi. Vtedy je dôležité sa nad tým zamyslieť, lebo pocity nás zvyčajne varujú, že v našom živote je niečo v neporiadku. Treba sa pýtať samej seba, otázku za otázkou, čo nám pocity chcú povedať. Keď na to prídeme, definujeme si, čo nás trápi, až potom s tým môžeme začať niečo robiť.
Ale poznať seba samú a vedieť, kedy nie sme v poriadku je veľmi dôležité. Pretože ak to nebudeme riešiť, bude to len horšie.
Pred pár týždňami ma dobehlo to, že som si nevenovala dostatok pozornosti. Zaoberala som sa pocitmi a náladami iných ľudí, prácou a školou. Na vlastné prežívanie som celkom zabudla. Myslela som, že sa mi to nikdy nemôže stať, ale človek si zjavne musí prejsť mnohými situáciami, aby si uvedomil, že práve zo seba musí urobiť svoju prioritu.
Neznamená to nehľadieť na nikoho iného alebo sa nevenovať iným ľuďom. Znamená to len starať sa o to, aby sme my boli v poriadku a cítili sa dobre. A zdieľali s ostatnými svoje zážitky a pocity.
Je v poriadku mať čas pre seba. Toľko, koľko ho potrebujeme. Je v poriadku zaoberať sa sebou. Nie ignorovať iných. Ale venovať sebe všetku pozornosť, ktorú si zaslúžime.
Enjoy xxx,
Lia ♥︎