Dnes vám poviem o troch ďalších horroroch, ktoré som videla a zvládla som ich pozerať sama, hoci som absolútny bojko :)
1. The woman in black (2012)
Horror vychádzajúci z knižnej rovnomennej predlohy od Susan Hill, ktorú som prečítala za jedno popoludnie. A film sa mi páčil ešte viac. Veľký strašidelný dom, prízrak vraždiaci deti v neďalekej dedinke a jediný človek, ktorý sa rozhodne vyriešiť hroznú záhadu. Už z upútavky som vedela, že toto bude môj najobľúbenejší horror. Spája všetko, čoho sa bojím, ale zároveň mám rada tento druh strachu. Milujem historické obdobie, v ktorom sa príbeh odohráva, takisto ako nevyčerpateľnú tému strašidelných domov. Duch ženy je dostatočne desivý, aby som sa ho bála, ale zároveň ešte v rámci mojich hraníc. Dej je dynamický a plynulý, strašenie sa stupňuje, ale celý film má hustú a napätú atmosféru. Pokiaľ ide o hlavného hrdinu, vyhla som sa porovnaniu hereckého výkonu Daniela Radcliffa s výkonom v Harrym Potterovi, pretože tento film som videla ďaleko skôr, než HP. Myslím si, že sa do filmu hodil, hoci pointa príbehu a prízrak ma zaujímali oveľa viac než to, kto stvárnil hlavnú postavu. Bola by som spokojná, nech by to bol ktokoľvek. Zrejme. No páčilo sa mi, že som narozdiel od mnohých mohla zaujať neutrálny postoj a naplno si vychutnať dej, pretože to nie je môj obľúbený herec.
Prvý raz som film pozerala v televízií pred pár rokmi. Alebo skôr počúvala :D Na konci som si myslela, že sa už nemám čoho báť, tak som sa pozrela a záverečného jump scaru som sa zľakla tak, že som sa ďalších pár rokov horrorom vyhýbala. Potom mi došlo, že čoho som sa zľakla raz, už sa nezľaknem znovu a tak som si film stiahla a pár mesiacov čakala na spoločnosť, aby som ho nepozerala sama. Na druhý raz som sa už viac pozerala, než som počúvala. A napokon pred napísaním tohto článku som si film pozrela sama, počas denného svetla, ale celý (Okej, priznávam: okrem scén so strašidelnými deťmi kdesi uprostred filmu. Znesiem veľa krvi vo filmoch, príšery, zombie...toho sa nebojím. Ale duchovia a prízraky detí, to nie. Z toho sa mi robí fyzicky zle a mám chuť kričať.)
Toto je horror pre mňa ako na mieru. Nemôžem povedať o ničom, čo by sa mi nepáčilo. Kždý záber pôsobí záhadne, všetko je pochmúrne, ako celá viktoriánska doba a dokresľuje to primerané množstvo strašidelných scén, ktoré sa rozbiehajú pomaly, ale potom už nenechajú vydýchnuť. Zvukové efekty boli skvelé, ešte dlho potom som počula krik ženy v čiernom a kolísanie húpacieho kresla. Koniec ma rozplakal. Zároveň však nejde o žiadny originálny príbeh, ktorý by tu predtým nebol. No ako nadšenec viktoriánskych duchárskych príbehov som bola v siedmom nebi :)
Jeden z mála horrorov, ktoré stavili na výbornú atmosféru a strašidelné scény s jedným duchom. Kiež by bolo takých horrorov viac lebo presne to na mňa funguje oveľa viac, než hektolitre umelej krvi v iných horroroch.
2. The woman in black 2: Angel of Death (2014)
Samotná žena v čiernom je pre mňa naďalej dostatočne desivá viktoriánska dáma, ale táto postava bola asi tým jediným, čo by som ocenila. Stále platí, že sa horrorov bojím, ale pri tomto som skoro zaspala :D Väčšina filmu sa odohráva v úplnej tme, takže akákoľvek snaha o jump scare je vopred odsúdená na neúspech, zachraňuje to len slušná hudba. Nelogické správanie postáv prekrývajú strašidelné scény kopírujúce tie z prvej časti (vrana, duch na cintoríne, osoba v okne, náhle sa objavujúca tvár prízraku), ktorých však nie je veľa (youtube ich zhrnul do 3 minútového videa - pre porovnanie: v horrore Upír Nosferatu (1922), o ktorom som písala v minulom článku, je postava upíra na scéne dokopy 9 minút). Malý Edward, ktorý sa stal hlavným cieľom prízraku, mi pripadal nijaký, nesympatický, nič nevyžaroval. Záver sa snažil hrať na city, pôsobiť dojímavo po vzore prvého dielu, ale na mňa to nemalo efekt, už preto, že sa odohráva v absolútnej tme. Jump scare na konci má úžasnú hudbu, ale vizuálne nenápadne vyšumí do prázdna.
Čo ma však zamrzelo, bola snaha o budovanie atmosféry a jej prerušovanie príliš dlhým čakaním na strašidelnú scénu. V čase, keď sa atmosféru už podarilo vytvoriť (učiteľka sa uprostred noci prechádza strašidelným domom), nasledovala scéna ticha a stupňovania napätia (pomaly kráča dlhou chodbou s lucernou v ruke), ktorá sa však predlžovala, až prekonala hranicu, kedy ešte mohla byť desivá (učiteľka kráča tak dlho, že si to neudrží moju pozornosť a následná strašidelná scéna sa minie efektu). Myslím, že tvorcovia majú po navodení správnej atmosféry a napätia len určité množstvo času, v ktorom bude desivá scéna podaná efektívne, inak sa napätie rozpustí a čakanie sa stane otravným.
V tejto časti sme spolu s postavami počúvali zvukovú nahrávku hlasu živej ženy v čiernom a jej sestry, ktorá v prvej časti nebola a odrazu sa objavila v pivnici. Keby sme ostali pri listoch a fotografiách, bola by som spokojnejšia :)
Celá postava ženy v čiernom je slušný základ pre horror (ja osobne som získala inšpiráciu už na tri poviedky), ale toto spracovanie sa mi naozaj nepáčilo, určite sa s tým dalo vyhrať lepšie. Paradoxne som sa zľakla iba jediný krát, aj to scény, ktorá nebola desivá, len nečakaná :D
3. Ghost house (2017)
Z ukážky tohto horroru som si povedala, že by som to mohla zvládnuť, keďže strašiť bude len jeden duch a očividne má celkom hmotnú podobu. Zamerala som sa na horrory, v ktorých vystupuje strašidelný dom v akejkoľvek podobe, pretože práve taká príbehy mám najradšej. V tomto prípade je však názov vysvetlený inak, ako som čakala. Príbeh sa odohráva v Thajsku, kam sa mladý pár vyberie na dovolenku. Nechajú sa zlákať nečestnými ľuďmi a duše mladej ženy sa pokúsi zmocniť nahnevaný pomstychtivý duch starej ženy.
,,Domy duchov" sú malé drevenné domčeky ovenčené kvetmi, postavené pre duchov, ktorí potom neobývajú domy živých. Práve thajská kultúra je základným pilierom, na ktorom celý film stojí a mne sa veľmi páčilo jej spracovanie. Film má jednoduchý, ale dynamický dej, neobsahuje žiadne nezodpovedané otázky a ani to nie je horror, po ktorom by som nemohla spať. Má nízke hodnotenia, ale rozhodne obstojí ako dobrodružný film, ak nie ako horror. Keďže o thajskej kultúre neviem nič, ocenila som tento náhľad. Film sa skutočne odohráva v Bangkoku a hercov som zatiaľ v iných filmoch nevidela, takže opäť plus. Treba však spomenúť, že nejde o žiadne originálne dielo (scény podobné ostatným horrorom s touto témou) a desivá atmosféra výrazne absentuje. Ducha starej ženy som sa po niekoľkých scénach prestala báť a koniec priniesol menšie sklamanie. Hudba spočiatku slušne varuje pred jump scarom (čo ja ako bojko naozaj oceňujem), neskôr som si zvykla, že sa vždy niečo stane, ak je na scéne spomínaná mladá žena posadnutá duchom. Celkom sa mi páčil exorcizmus na thajský spôsob, hoci ako vravím, koniec by si zaslúžil pritvrdiť. Okrem toho sa mi potvrdilo, čo som si myslela, že v horroroch mi vadia milostné scény, zvlášť ak dej nikam neposúvajú. Určite neľutujem, že som si film pozrela, ale raz stačilo :)
Lia 🖤