Konečne som sa rozhodla zrealizovať nápad, o ktorom som dlho premýšľala. Práve počas písania bakalárky potrebujem odpočívať tak, že na chvíľu budem myslieť na niečo iné, ale nebudem čítať, pretože zahraničné psychologické štúdie a knihy s témou mojej bakalárky vlastne čítam stále. A tak som si povedala, že je správny čas prestať sa báť horrorov :D
Avšak, ja som bojko! :D A netajím sa tým. Samozrejme, že som so spolužiakmi na strednej videla zopár horrorov, ale sama by som ich rozhodne nepozerala. Posledné roky som prešla len k počúvaniu, ak som náhodou pozerala horror s rodičmi. Orientovala som sa podľa hudby a väčšinu filmu som strávila s vankúšom na tvári :D Seriózne.
Na druhej strane však nedám dopustiť na horrorové knihy. Tie čítam na jeden dych. Odkedy som pred pár rokmi prvý krát počúvala Ženu v čiernom, vyhlasujem, že je to môj najobľúbenejší horror, pretože kombinuje strašidelný dom a viktoriánsku dobu. Inšpiroval ma pri písaní niekoľkých mojich vlastných horrorových príbehov. Takže môžem povedať, že sa rada bojím. Len nemám rada tie desivé obrazy, ktoré mám potom v hlave, preto sa filmom vyhýbam.
Lenže už dlho som sa chcela prestať báť. A ako sa človek najlepšie prestane báť? Tak, že bude robiť to, čoho sa bojí. Takže mi napadlo, že začnem s niečím ľahkým. Zo súčasných horrorov by som si nič nevybrala, pretože podľa mňa sú niektoré obsahujú priveľa desivých scén, ktoré by mi nedovolili zaspať (viem to z trailerov a videí). Vynechala som aj horrory z druhej polovice 70-90 rokov 20. storočia, o ktorých moja mama hovorí, že sú také hrozné, že sa bojí ešte teraz :D A dostala som sa k čiernobielym filmov z prvej polovice minulého storočia.
Treba pripomenúť, že by som sa do toho nepustila, keby som nepozerala predtým všetky dostupé časti Ghost Adventures. Takže som si myslela, že by som už niečo mohla zvládnuť :D Začala som teda filmom, ktorého by som sa báť vôbec nemala a postupne som pokračovala s filmami, ktoré sú pomerne zle hodnotené a neobsahujú priveľa jump scarov. Takže vopred upozorňujem, že nasledujúce mini recenzie sa netýkajú žiadnych top desivých horrorov, ale skôr takých, ktorých by sa nemali báť ani bojkovia ako ja :D
1. Upír Nosferatu: Symfónia hrôzy (1922)
V tom čase som začala znovu čítať Drakulu od Brana Stockera. Vygooglila som si adaptáciu z 20 rokov minulého storočia, ktorú som vždy chcela vidieť, pretože práve z tejto verzie pochádza najznámejšie zobrazenie Drakulu, s ktorým sa stretávam. Tento film je zaradený v niekoľkých rebríčkoch ,,filmov, ktoré by ste mali vidieť pred smrťou" a Vatikán film pridal na zoznam najvýznamnejších filmov vďaka jeho umeleckej hodnote. Je považovaný za základ dnešného horroru, no od pôvodného Drakulu sa líši nie len menami postáv, ale aj dejom a hlavne záverom. Je to kvôli problémom s autorskými právami, vďaka ktorým boli v roku 1925 zničené takmer všetky kópie. Film je nemeckej výroby, ale natáčalo sa aj na Slovensku (Oravský hrad). Už samotný fakt, že pozerám film, ktorého herci žili ešte v 19.storočí a dnes sú minimálne 50 rokov po smrti, je pre mňa dostatočne morbídny a dodáva filmu v mojich očiach atmosféru. Režisér F. W. Murnau však nemá pokoj ani po smrti - z hrobky pravidelne kradli jeho lebku (naposledy v roku 2015). Vhodnejší čas na vzhliadnutie tohto filmu som si vybrať nemohla - v tomto roku uplynie 100 rokov od jeho nakrútenia. O hlavnej postave, hercovi Maxovi Schreckovi sa po premiére filmu hovorilo, že je naozaj upír pre jeho nezvyčajný morbídny humor a tajomné vystupovanie. Vznikol o tom film Ve stínu upíra (2000).
Upozorňujem, že ide o nemý čiernobiely film, titulky sú vložené v samostatných obrazoch (ja som našla verziu, kde boli preložené do češtiny) a pôvodne nedisponoval ani hudbou, tá bola pridaná až v tridsiatych rokoch. Myslím, že u súčasného diváka (aj nemilovaníka horrorov) toto dielo ako horror neobstojí, pretože sme zvyknutí na ďaleko desivejšie scény. Treba sa však na to dívať v kontexte tej doby, kedy bolo filmov pomerne málo a kinematografia sa iba rozvíjala. Sama môžem povedať, že keby som ho videla v roku 1922, asi by som sa po zvyšok života bála tmy. Veľmi sa mi páči, že kedysi bolo možné vytvoriť pôsobivý horror s minimom vizuálnych efektov, narozdiel od dnešných, ktoré to občas preháňajú. Strnulá chôdza a celkový zjav upíra sú veľmi pôsobivé, neobjavuje sa žiadny nečakaný jump scare, ale desivá atmosféra je vybudovaná postupne a pomaly graduje. Hoci nemôžeme počuť, čo herci rozprávajú, vidíme ich výrazy tváre, ktoré naozaj odzrkadľujú množstvo emócií. Ide o klasické dielo, ktoré dokáže navodiť nepríjemný pocit a má svoje nepopierateľné kvality. Film je považovaný za jeden z najlepších horrorov všetkých čias a podľa mnohých aj za najlepší nemecký film.
2. Tí druhí (2001)
Film, ktorý som pozerala s rodičmi tajne (mysleli si, že spím), keď som mala sedem rokov a zapamätala som si z neho útržky doteraz. Vtedy som bola poriadne vydesená, čo sa časom vôbec nezmenilo :D Je to jeden z najlepšie hodnotených horrorov všetkých čias a niektorí ho považujú za najlepší horror tohto storočia. Dom, v ktorom sa príbeh odohráva sa nachádza v Španielsku, ale natáčalo sa aj v USA, Taliansku a Francúzsku. V hlavnej úlohe vidíme Grace (Nicole Kidman), ktorá s dvomi deťmi čaká na návrat manžela z vojny. Jej deti trpia zvláštnou chorobou, pri ktorej nemôžu vychádzať na denné svetlo, takže obrovský dom je zväčša temný a tmavý. Do domu prichádza nové služobníctvo, no deti už dávno vedia, že v dome okrem nich žije ešte niečo.
Už samotný začiatok - veľký takmer prázdny dom, dve bledé deti a neurotická matka je celkom desivý. To, čo začína ako obyčajný strašidelný dom sa časom zmení na niečo oveľa hlbšie. Veľmi dôležitá je tiesnivá atmosféra, tma a hmla s ktorými film pracuje. Scenár a herecké výkony hodnotiť neviem, všímam si to len v prípade, že je to viditeľne zlé. Tu sa mi ale naozaj páčil scenár, ktorý obsahoval dôležité veci pre dej a žiadne nezmyselné dialógy. Oceňujem tiež skvelú hudbu. Film stavia na plíživej desivej atmosfére, nie na náhlych strašidelných scénach. Je to originálny horror, v ktorom je prepracovaný každý detail a všetko do seba pekne zapadá. Kvôli slabému počtu desivých scén by som film ani nepovažovala za horror, ale nečakaný zvrat na konci, ktorý prezradil pointu to zachránil. Ešte dlho po konci tohto filmu som premýšľala, či je niečo také možné. Mám rada filmy, ktoré dokážu ostať v pamäti a majú hlbšiu myšlienku. Toto bol jeden z nich, narozdiel od horrorov, ktoré vydesia iba kým ich pozeráme.
3. I Am the Pretty Thing That Lives in the House (2016)
Následne som hľadala horror s podobne ťažkou atmosférou a jednoduchou zápletkou. Tento kanadský film sa mi zdal vhodný, hoci nebol dobre hodnotený. Sledujeme mladú ženu, ktorá sa prišla starať o autorku strašidelných príbehov. V dome starej panej sa začnú diať zvlástne veci, ktoré nie je možné vysvetliť a majú podobnosť s najznámejším príbehom autorky - Dáma v stene.
Horror sa snaží o pochmúrnu, desivú atmosféru, od začiatku sa nám prihovára hlavná postava mladej ženy, ktorá rozpráva o svojom živote. Scény sú veľmi pomalé, rozvláčne, nesnažia sa poprieť absenciu deja. Tento film je však naozaj postavený len na desivej atmosfére a dlhých záberoch, preto je potrebné pretrpieť zdĺhavý začiatok. Väčšina filmu je tichá, počujeme zvuky domu, krokov, činností postáv, čo môže byť pôsobivé, ale mňa to skôr nudilo. Scenáru sa tam nachádza ešte menej ako deja, myslím, že niekomu sa to páčiť môže, ale na mňa to bolo slabé. Napriek tomu ma zaujal koniec, ktorý pre mňa nebol predvídavý. Film v podstate odohrajú tri postavy. Jednoznačne má čosi do seba, ale myslím, že takémuto štýlu sa už radšej vyhnem. Čo sa týka strašidelných scén, dostali by sa na hodnotu 2 z 5. Niektoré boli vydarené, ale vôbec neprekvapili.
To boli prvé tri horrory, ktoré som pozerala sama (za čo som na seba naozaj hrdá) a zvládla som to bez zlých snov či traumy. V budúcom článku opíšem ďalšie tri - snažím sa postupne zvyšovať hranicu svojho strachu :D
Lia ♥