Často máme strach byť tými, ktorými chceme

Uvedomila som si to práve, keď som skúšala nový účes. Vždy som mala predstavu o tom, čo mi pristane (mala by to vedieť každá žena), ibaže som nemala odvahu nosiť daný štýl, pretože čo ak by som sa stretla s neprijatím. Ale ako môžem byť sama sebou, ak mi bude záležať na názore iných? 

Niekedy nemáme odvahu robiť, čo chceme, pretože sa bojíme reakcie okolia. Bojíme sa, že nebudeme prijatí ľuďmi, ktorých milujeme. A tak sa staviame do radu a snažíme sa hlavne nevyčnievať z davu aj za cenu popieranie seba samého. 

Pravdou ale je, že neexistuje žiadny dôvod nerobiť čo nás baví, nenosiť, čo sa nám páči a nežiť ako chceme. 

Spomínam si, že na strednej škole bola práve móda nosenia vyžehlených vlasov. Na chvíľu som sa tomu bránila, nechcela som si ničiť vlasy zbytočne. Moje vlasy sú rovné aj bez žehlenia, ale predsa len použitie žehličky nie je možné utajiť. Musela som však čeliť nepríjemným pohľadom spolužiačok (teraz to znie naozaj len vtipne, vtedy to ale nebolo príjemné) a nepríjemným slovám, ktoré som milosrdne zabudla. A viem, že takto je to vždy, keď sa niekto pokúsi BYŤ INÝ, vystúpiť z davu a správať sa inak. Takže som pohľahla a vlasy si skutočne žehlila...

Pripadala som si rovnaká, ako ostatné. A to mi neprinieslo šťastie, iba pokoj.

Možno preto som do života vždy priťahovala ľudí, ktorí sa nebáli byť iní. Bolo im jedno, ako na nich ľudia pozerajú. A ja som ich obdivovala a chcela som byť ako oni. Nechcela som zapadnúť. Pravdou je, že  som nedokázala zapadnúť na strednej ani na základnej či som sa snažila alebo nie. V druhom ročníku na strednej som sa definitívne snažiť prestala. Jeden by povedal, že v puberte bol každý rebelom :D Mne to však dodalo odvahu byť tým, kým som vždy chcela byť. Už dávnejšie ma oslovil punk rockový štýl a keďže som sa stretávala s ľuďmi, ktorí ho vyznávali, začala som sa obliekať do čiernej a červenej, nosiť korzety a legíny... šla som ešte ďalej a inšpirovala sa štýlmi v zahraničí, ktoré kombinovali gotický a viktoriánsky štýl, prispôsobila som ho samozrejme sebe a dosť to preháňala (na pomery mojich spolužiakov), ale mala som určité hranice. Veľmi rada som nosila čierne kvety vo vlasoch, krajkové sukne, viktoriánsku bižutériu a krajkové rukavičky. Vrcholom bola zmena farby vlasov na tmavo červenú. 

Sama na sebe si spätne cením, že som sa vždy snažila pôsobiť v medziach slušnosti. Hoci sme na strednú školu mohli nosiť, aké oblečenie sme chceli, maľovať sa, ako sme chceli, červený rúž som si nanášala až po vyučovaní, ako aj silnú očnú linku (kým som nezistila, že sa mi viac hodí slabšia a ako si ju správne namaľovať). Korzet s niekedy až neslušným výstrihom som skrývala pod svetrom, snažila som sa aby moja sukňa nikdy nebola príliš krátka. A robila som to preto, že hoci som nechcela zapadnúť, nechcela som ani spôsobiť pohoršenie (hlavne u učiteľov, to by bolo veľmi nepríjemné). 

Jediným miestom, kde som sa cítila byť prijatá, kam som zapadla vôbec nič nemusela skrývať, ani dbať na slušnosť, bola umelecká škola. Stretla som spolužiakov, ktorí boli ako ja... mali vlastný štýl, vyznávali ho a nikto sa nad tým nepozastavoval. Všetci sme sa poznali, všetci sme boli priatelia. A myslím, že keby som nezažila takéto miesto, dnes by som sa znova snažila byť ako ostatní. 

Podobným príkladom môže byť veľmi častý problém knihomoľov: nechcem čítať túto knižku na verejnosti, lebo mi je trápne sa s ňou ukazovať, keď má takú obálku. Pravda je taká, že väčšina ľudí si ani nevšimne, že čítate. Tí, ktorí tiež radi čítajú sa na vás usmejú a tí, čo nečítajú vám nevenujú pozornosť. 

Chcem povedať, že sa netreba ničoho báť, ak chcete niečo robiť vo svojom živote. Nie je nič zlé na tom byť v niečom iný ako zvyšok sveta. Ak sa vám páči konkrétny životný štýl, prečo sa ním neobklopiť? Je to vaša vec. A nebojte sa byť aktívny na instagrame či Youtube :D Svet to prežije! Ukážte svetu, čo máte radi, čo vás baví. Ukážte, kým ste.

Enjoy xxx, 
Lia ♥