Alexander Dumas je jeden z mojich najobľúbenejších spisovateľov, ak nie rovno najobľúbenejší. Nesmrteľné diela ako Traja mušketieri alebo Gróf Montecristo sú len zlomkom spisovateľského umenia tohto autora. Počas života napísal neuveriteľné množstvo románov a divadelných hier, ktoré si v jeho dobe vyslúžili buď všeobecný úspech alebo čo najkritickejšie ohlasy. Stal sa jedným z najvýznamnejším spisovateľov 19. storočia.
Životopis Alexandra Dumana, ktorého autor Samuel Guy Endore označuje za kráľa Paríža mi ležal v poličke už niekoľko rokov. Objednala som ho z antikvariátu Čierne na bielom a spomínam si, ako ma prekvapil rozsah knihy (vyše 500 strán) a kvalitný mastný papier, na ktorom je text napísaný.
Avšak, keďže knihy vyšla ešte v roku 1968, obávala som sa spôsobu, akým je písaná, pretože tieto staršie knihy obsahujú zložitejší jazyk, ktorý sa dnes už nepoužíva. Myslím tým kvetnaté opisy, zložitejšie frázy alebo prekvapivé metafory. Ale do tejto knihy som sa okamžite začítala...
Autor v príbehu pomerne skáče, najskôr popisuje Dumasov život, vtedajšiu spoločnosť a spôsob života ľudí v polovici 19. storočia v Paríži, potom prechádza k Dumasovej rodine, detstvu a pomaly popíše jeho cestu na vrchol literatúry. V tom momente príbeh naberá dynamiku a pokračuje popisom prežívania Dumasovho syna (autora Dámy s kaméliami).
Napriek tomu kniha poskytla cenné vedomosti od Dumasových súčastníkov, o jeho zvykoch, charaktere a práci. Dozvedela som sa, že Dumas bol veľmi štedrý aj voči ľuďom, ktorých ani nepoznal, nechával ich bývať o svojom dome alebo im vymýšľal prácu, len aby im pomohol. Z toho dôvodu teda často nemal peniaze, hoci vydával ročne toľko diel, koľko ani najlepší spisovatelia dokopy. Vôbec som netušila ani to, že dostal meno Dumas po svojej mame, ktorá bola černoška a tieto črty sa na ňom podpísali, dokonca ani to, že jeho otec bol Napoleonov generál, ktorý sa dostal do nemilosti, preto žil Dumas s matkou po otcovej smrti v chudobe.
Autorovi Endoremu sa podarilo vykresliť nádherný plastický obraz živej postavy, neustále veselého umelca s dobrým srdcom, ktorý sa dokázal naplno oddať písaniu, aj svojím priateľom. Rád sa zabával, napriek tomu sa vždy snažil správať čestne (ak mu to nevyšlo, bola to väčšinou vina chýbajúcich financií). Jedným z jeho neduhov však boli časté súboje, o ktorých ani sám autor nevie, či boli pravdivé alebo ich Dumas nafingoval. Paríž mu totiž nikdy neodpustil, že nevyzval na súboj svojho najväčšieho nepriateľa, literárneho kritika Graniera de Cassagnac.
Veľmi sa mi páčilo, že autor popisuje aj príbeh vzniku Dámy s kaméliami, konečne som sa dozvedela, ako to naozaj bolo, pretože práve táto kniha je moja najobľúbenejšia. Okrem toho sa autor ku koncu knihy oveľa viac zameral na život Dumasovho syna, čo nie je zlé, ale to by bolo na inú biografickú knihu.
Kniha pochopiteľne končí Dumasovou smrťou, čo bolo popísané veľmi šetrne a poeticky. Veľmi dramatické bolo práve obdobie pred jeho smrťou, ktoré autor popisuje ako ,,odrazu písať prestal. Stroj sa zastavil."Dumas zomrel v roku 1870 a naozaj sa mu podarilo to, po čom túžil - napísal nezabudnuteľné diela a významne ovplyvnil nie len literatúru, ale aj divadlo. Ako predstaviteľ romantizmu vo svojich dielach opisoval presne tých hrdinov, akých porevolučné Francúzsko, zmietajúce sa medzi monarchiou a republikou potrebovalo.
Knihu určite odporúčam, myslím, že to bol najlepšie napísaný životopis, aký som doteraz čítala. Bol vtipný, akčný a pomalý presne tam, kde je taký aj život. Autor Endore zomrel v roku 1970, ale stal sa autorom životopisnej knihy o Casanovovi či o Voltairovi.
Enjoy xxx,
Lia ♥︎