Keď som bola malá, myslela som si, že dospelí sa ničoho neboja. Oni boli predsa tí, ktorí sa nebáli, keď išli k doktorovi, nebáli sa odsúdenia za svoj názor, ani za to, že kráčajú vlastnou cestou. Jediné, o čo moji rodičia prejavili strach som bola ja. A to slovami: ,,Zavolaj, aby sme vedeli, že si v poriadku." Najskôr som nechápala prečo sa o mňa boja, potom som to brala ako kontrolu, ale teraz tomu rozumiem.
Teraz som dospelá ja. Aspoň podľa papiera. A už viem, že aj dospelí sa boja. Len to skrývajú.
Možno čím viac toho stratíme, tým viac sa bojíme o to, čo nám ostalo. Tým viac sme si istí, že ďalšiu stratu by sme už nezniesli. Napokon, vždy sa bojíme zbytočne. Pretože čo sa raz má stať, to sa stane, bez ohľadu na naše pocity.
Často je to práve strach zo straty a z budúcnosti, čo nám bráni pohnúť sa niekam. Strach z toho, ako nás svet prijme a či vôbec, je dôvodom, prečo zabúdame byť sami sebou. A tak, vtiahnutí do víru spoločnosti zabúdame na to, kým sme, na našu jedinečnosť a stávame sa členmi stáda. Nasledujeme ostatných, hoci to nechceme, ale je to lepšie ako čeliť neprijatiu. Pretože sme plní strachu...
Potom sú tu tí, ktorí strach dokázali premôcť a odvážne kráčajú svojou cestou. Zvyčajne strhnú mnoho stratených duší, ktoré v snahe stať sa kópiou ešte viac potlačia vlastné Ja. Ľudia predsa vždy odsudzujú alebo obdivujú len to, čo sami nedokázali.
Samozrejme, aj ja mám strach. Cítim ho každý deň - či sú moji milovaní v poriadku, či svojim správaním neublížim niekomu, na kom mi záleží, či niekto neublíži mne...To je asi úplne normálne. Ale naučila som sa aj nebáť sa, spoznať, kým som a dať to najavo. Svet to prežije.
V skutočnosti totiž nepotrebujeme od druhých pochopenie našej cesty, iba ich lásku a podporu.
Takže áno, každý človek sa niečoho bojí. A strach je v poriadku, pokým sa nestane prekážkou, vďaka ktorej sa vzdáme. Hlavne sa nebojme byť tými, ktorými skutočne cítime, že sme.
Enjoy xxx,
Lia♥