Prečo strácame čas s ,,priateľmi", pri ktorých nemôžeme byť tými, ktorými skutočne sme?
Prečo sa občas snažíme ostať na mieste, kde už nič nie je? Prečo nechceme pustiť priateľov, s ktorými si už nerozumieme? Žijeme v pekných spomienkach na to, čo sme s nimi prežili tak veľmi, že si ani nevšimneme, kedy sa to všetko zmenilo. Nevšimneme si, kedy sme sa prestali chápať, kedy sme sa každý pohli vlastným smerom.
Ignorujeme zvláštny pocit aj to, že už nemáme spoločné témy na rozhovor. Ticho medzi nami je stále hlučnejšie, ale snažíme sa tváriť, že sa nič nedeje. No raz to príde. A vtedy záleží od nás a od nášho charakteru, ako to vyriešime. Môže sa to skončiť hádkou, ľahostajnosťou alebo tým, že si všetko priznáme.
Prednedávnom sa mi stalo to isté. Boli sme kamarátky od základnej školy, dokonca možno od škôlky. Už na strednej sa veľa zmenilo a teraz na vysokej...už sme vyrástli. Odrazu sme každá inde a nie je možné sa vrátiť do čias nášho priateľstva. Čo sa dá robiť?
Môžeme sa nútiť k úsmevom a k dobrej nálade, aj keď sa nemáme o čom rozprávať? Bolo by to v poriadku? Som si istá, že nie. Bolo by to znova len zbytočné trápenie jednej aj druhej strany. Ľudia z nášho života jednoducho odchádzajú, keď odohrali svoju rolu v našom príbehu. Je to v poriadku, pretože sa meníme a posúvame vpred. A ľudia v našom živote tiež.
Možno niektorých dôležitých ľudí stratíme. Ale to je v poriadku. Nedržme pri sebe nikoho, s kým sa necítime byť sami sebou. Nikoho, pri kom sa na niečo musíme hrať.
Musíme vedieť, kedy odísť... a kedy nechať odísť druhého.
Enjoy xxx,
Lia